Zdá sa, že verejný záujem schádza do latentného priestoru alebo aspoň minimálne je momentálne v úlohe štatistu bez právomoci zasiahnuť verejnú mienku. Okázalosť, akou je dnes pošliapavaný akýkoľvek diskurz o normatívnosti toho, čo sa deje na politickej scéne už viac nemôžeme ďalej akceptovať a to prinajmenšom z dvoch dôvodov.
Empirickosť si môžeme vysvetliť ako skúsenosť z predošlých udalostí, ktoré nám vehementne poukazujú na skazenosť dnešnej politickej scény v podaní ohromných divadelníkov bez ohľaduplnosti voči svojmu vlastnému národu. Vieme, že politicky angažované osoby dokážu v predvolebnom období namaľovať krásne a dychberúce obrazy, ktoré sa síce vplyvom rozdelenia si moci menia na priam prázdne plátna, ale to, čo sa tu odohráva v tejto dobe a podobe nie je ani len prázdne plátno. Oni ho rovno aj pošlapú silou svojich politických topánok a pre istotu si otrú oň aj blato(a to sa vyjadrujem ešte slušne). No, jednoducho je to gesto hodné chrapúnstva.
Vedomá ochrana svojej identity, ciže aj svojich individuálných záujmov, ale predovšetkým nadindividuálna potreba ochrany spoločných záujmov. Tieto dva body by sme mali z dočasných alebo teda prechodných potrieb uprednostniť, aby sme vytvorili v spoločnosti silnú agregáciu záujmov, ktoré skôr či neskôr musia prerásť do explicitného výsledku. Sumár sumárov, všetci pociťujeme, že sa tu už prekročili všetky adekvátne hranice v oblasti práv, morálky a etiky. Prekročili sa v negatívnom slova zmysle a preto sa k nám valí „obrovská vlna“, ktorá so sebou prináša legitímnu otázku: dokedy sme ochotní akceptovať neprávosť, ktorá sa tu na nás uskutočňuje?!